Život Prešova
online
online
Pred 75 rokmi spustili komunisti Akciu R na likvidáciu ženských reholí
29.08.2025 Bratislava
Bratislava
28. augusta (TASR) - Vo februári 1948 prevzali moc v Československu
komunisti a už zakrátko začali otvorený boj s veriacimi a cirkvami.
Jedným z plánovaných radikálnych opatrení bola aj likvidácia mužských a
ženských kláštorov, ku ktorej štátna moc pristúpila v roku 1950. V
apríli spustila Akciu K zameranú proti mužským kláštorom a koncom
augusta Akciu R s cieľom zlikvidovať ženské rehole. Od spustenia Akcie R
uplynie v piatok 29. augusta 75 rokov.
Podľa historika z Ústavu pamäti národa (ÚPN) Patrika Dubovského boli rehole najpevnejšou časťou cirkevnej štruktúry, preto si komunisti v tzv. zápase o človeka a jeho duchovno vytýčili nielen paralyzovanie reholí ako to urobili s kňazmi, alebo s laickým náboženským životom, ale zosnovali priamo vyradenie rehoľníčok a rehoľníkov zo spoločnosti a likvidáciu kláštornej kultúry.
„Chceli rehoľné osoby vyradiť z civilných povolaní v školstve, sociálnej oblasti, zdravotníctve a vo vede, aby nemohli ‚negatívne‘ vplývať na ľudí na pracoviskách, na pacientov, alebo mládež, a to i za cenu, že nemali za rehoľníkov a rehoľníčky náhradu,“ uviedol pre TASR historik.
Kým Akcia K, známa aj ako Barbarská noc, sa pripravovala tajne a uskutočnila sa v noci z 13. na 14. apríla, zásah proti ženským reholiam sa začal v ranných hodinách 29. augusta 1950 a trval do 31. augusta.
Rehoľníčok bolo podľa Dubovského takmer päťkrát viac ako rehoľníkov a poväčšine pracovali v sociálne náročných a prospešných povolaniach, a preto sa komunistické vedenie rozhodlo vylúčiť ich zo spoločnosti na akože dobrovoľnom prístupe. Nechceli, aby sa opakovali vzbury a protesty, ako tomu bolo pri likvidácii mužských kláštorov. Ešte pred samotnou Akciou R vyhodili komunisti zo školstva desiatky rehoľných učiteliek.
„K realizácii akcie zvolali aj predstavené jednotlivých reholí, aby ich presvedčili na súhlas s akciou. Predstavené to striktne odmietli, preto sa režim rozhodol čo najmiernejším spôsobom a počas dňa pozvážať rehoľníčky do internačných kláštorov a pomáhal si aj s ‚vysvetľovacou‘ kampaňou určenou pre obyvateľstvo, ktoré v akcii videlo reprízu likvidácie mužských kláštorov. Napriek tomu sa na približne 15 miestach na Slovensku ľudia zhlukli, protestovali, či dokonca obsadili kláštor a nedovolili likvidátorom rádové sestry odviezť a internovať. Ak došlo k tvrdej konfrontácii, rehoľníčky z takýchto miest internovali v noci za asistencie Štátnej bezpečnosti, ľudových milícií i príslušníkov ZNB,“ dodal Dubovský.
V rámci celej Akcii R, ktorá podľa historika pozostávala aj z ďalších šiestich následných presunov a likvidácií rehoľných domov (Akcia R - R7), komunisti internovali približne 2000 rehoľníčok 23 reholí z najmenej 137 kláštorov, či rehoľných domov do 16 sústreďovacích kláštorov. Najviac bola postihnutá vyše 1000-členná rehoľa vincentiek, nasledovala 670-členná rehoľa krížových sestier. Výrazne boli zasiahnuté aj sestry vykupiteľky, v školstve františkánky a uršulínky.
Postupne sa komunisti snažili vytesniť aj zdravotné rehoľné sestry z nemocníc a sociálnych ústavov, kde ich nezištne pracovalo viac ako 1600. V nasledujúcich rokoch vyviezla komunistická moc bezmála 2000 rehoľníčok na ťažké práce, najmä v textilných továrňach v českom pohraničí. Menšiu časť umiestnila v sociálnych ústavoch, kde zotrvali do roku 1968, respektíve až do roku 1989.
„Režim rehoľníčky aj kriminalizoval, najmä za ich odpor voči obmedzovaniu ich rehoľného života a odsúdil 88 sestier 16-tich reholí na približne 312 rokov väzenia. Rehoľníčky si však počas celého obdobia perzekúcií udržali svoju rádovú spiritualitu, rehoľný život viedli najmä po práci, tajne prijímali novicky a študovali, takže v podstate síce so zmenšeným počtom, ale so skúsenosťou reálneho utrpenia za svoju vieru a vernosť reholi pretrvali až do pádu režimu,“ uviedol pre TASR Dubovský.
Rehoľný život sa čiastočne obnovil po oznámení Generálnej prokuratúry Československej socialistickej republiky (ČSSR) z 29. novembra 1968. Jeho reálne oživenie však nastalo až po Nežnej revolúcii v roku 1989, ktorá priniesla demokratizáciu spoločnosti a koniec totalitnej moci reprezentovanej Komunistickou stranou Československa (KSČ).
Podľa historika z Ústavu pamäti národa (ÚPN) Patrika Dubovského boli rehole najpevnejšou časťou cirkevnej štruktúry, preto si komunisti v tzv. zápase o človeka a jeho duchovno vytýčili nielen paralyzovanie reholí ako to urobili s kňazmi, alebo s laickým náboženským životom, ale zosnovali priamo vyradenie rehoľníčok a rehoľníkov zo spoločnosti a likvidáciu kláštornej kultúry.
„Chceli rehoľné osoby vyradiť z civilných povolaní v školstve, sociálnej oblasti, zdravotníctve a vo vede, aby nemohli ‚negatívne‘ vplývať na ľudí na pracoviskách, na pacientov, alebo mládež, a to i za cenu, že nemali za rehoľníkov a rehoľníčky náhradu,“ uviedol pre TASR historik.
Kým Akcia K, známa aj ako Barbarská noc, sa pripravovala tajne a uskutočnila sa v noci z 13. na 14. apríla, zásah proti ženským reholiam sa začal v ranných hodinách 29. augusta 1950 a trval do 31. augusta.
Rehoľníčok bolo podľa Dubovského takmer päťkrát viac ako rehoľníkov a poväčšine pracovali v sociálne náročných a prospešných povolaniach, a preto sa komunistické vedenie rozhodlo vylúčiť ich zo spoločnosti na akože dobrovoľnom prístupe. Nechceli, aby sa opakovali vzbury a protesty, ako tomu bolo pri likvidácii mužských kláštorov. Ešte pred samotnou Akciou R vyhodili komunisti zo školstva desiatky rehoľných učiteliek.
„K realizácii akcie zvolali aj predstavené jednotlivých reholí, aby ich presvedčili na súhlas s akciou. Predstavené to striktne odmietli, preto sa režim rozhodol čo najmiernejším spôsobom a počas dňa pozvážať rehoľníčky do internačných kláštorov a pomáhal si aj s ‚vysvetľovacou‘ kampaňou určenou pre obyvateľstvo, ktoré v akcii videlo reprízu likvidácie mužských kláštorov. Napriek tomu sa na približne 15 miestach na Slovensku ľudia zhlukli, protestovali, či dokonca obsadili kláštor a nedovolili likvidátorom rádové sestry odviezť a internovať. Ak došlo k tvrdej konfrontácii, rehoľníčky z takýchto miest internovali v noci za asistencie Štátnej bezpečnosti, ľudových milícií i príslušníkov ZNB,“ dodal Dubovský.
V rámci celej Akcii R, ktorá podľa historika pozostávala aj z ďalších šiestich následných presunov a likvidácií rehoľných domov (Akcia R - R7), komunisti internovali približne 2000 rehoľníčok 23 reholí z najmenej 137 kláštorov, či rehoľných domov do 16 sústreďovacích kláštorov. Najviac bola postihnutá vyše 1000-členná rehoľa vincentiek, nasledovala 670-členná rehoľa krížových sestier. Výrazne boli zasiahnuté aj sestry vykupiteľky, v školstve františkánky a uršulínky.
Postupne sa komunisti snažili vytesniť aj zdravotné rehoľné sestry z nemocníc a sociálnych ústavov, kde ich nezištne pracovalo viac ako 1600. V nasledujúcich rokoch vyviezla komunistická moc bezmála 2000 rehoľníčok na ťažké práce, najmä v textilných továrňach v českom pohraničí. Menšiu časť umiestnila v sociálnych ústavoch, kde zotrvali do roku 1968, respektíve až do roku 1989.
„Režim rehoľníčky aj kriminalizoval, najmä za ich odpor voči obmedzovaniu ich rehoľného života a odsúdil 88 sestier 16-tich reholí na približne 312 rokov väzenia. Rehoľníčky si však počas celého obdobia perzekúcií udržali svoju rádovú spiritualitu, rehoľný život viedli najmä po práci, tajne prijímali novicky a študovali, takže v podstate síce so zmenšeným počtom, ale so skúsenosťou reálneho utrpenia za svoju vieru a vernosť reholi pretrvali až do pádu režimu,“ uviedol pre TASR Dubovský.
Rehoľný život sa čiastočne obnovil po oznámení Generálnej prokuratúry Československej socialistickej republiky (ČSSR) z 29. novembra 1968. Jeho reálne oživenie však nastalo až po Nežnej revolúcii v roku 1989, ktorá priniesla demokratizáciu spoločnosti a koniec totalitnej moci reprezentovanej Komunistickou stranou Československa (KSČ).
www.ZIVOTPO.sk
